Výživné na manžela a príspevok na výživu rozvedeného manžela patria medzi druhy vyživovacích povinností upravených v §71 a §72 Zákona o rodine. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o jednu vyživovaciu povinnosť, nie je tomu tak, ide o samostatné vyživovacie povinnosti s rozdielnymi podmienkami priznania nároku ako aj s rozdielnym spôsobom určovania rozsahu vyživovacej povinnosti.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi, ako názov napovedá, vzniká medzi manželmi a trvá odo dňa uzavretia manželstva až do jeho rozvodu. Manželia v manželskom zväzku majú mať rovnakú životnú úroveň a účelom tohto nároku je práve zabezpečenie jej vyrovnania. Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, tak dôsledkom je stav, keď manželia majú rozdielnu životnú úroveň. Ide napríklad o prípady, keď jeden z manželov riadne alebo vôbec neprispieva na spoločnú domácnosť, na starostlivosť o deti a iné spoločné výdavky a druhý manžel musí ich úhradu zabezpečovať samostatne, čím sa znižuje jeho životná úroveň. Ďalším príkladom je, keď manželia majú rôzne príjmy a nevedia sa dohodnúť na ich spravodlivom rozdelení tak, aby mali rovnakú životnú úroveň. Pokiaľ teda nastane stav, kedy manželia majú rozdielnu životnú úroveň a nevedia sa dohodnúť na jej vyrovnaní, môže sa ktorýkoľvek z manželov domáhať na súde určenia výživného na manžela. Súd určuje výšku výživného na manžela tak, aby táto v zásade vyrovnávala rozdielnu životnú úroveň manželov. Nejde však o dosiahnutie mechanickej – matematickej rovnosti medzi manželmi. Ide skôr o dosiahnutie spravodlivej rovnosti, keďže súd posudzuje aj schopnosti a možnosti oboch manželov. Súd tak posudzuje nielen majetkové pomery, ale aj napr. dosiahnuté vzdelanie, možnosti na trhu práce a výšku opodstatnených osobných výdavkov.

Príspevok na výživu rozvedeného manžela je možné uplatniť najskôr po rozvode manželstva, keďže ide o vyživovaciu povinnosť medzi rozvedenými manželmi. Účelom prípadnej výživy po rozvode však v žiadnom prípade nie je zabezpečenie rovnakej životnej úrovne rozvedených manželov. Účelom je len zabezpečenie primeranej výživy pre toho manžela, ktorý nie je schopný sa sám živiť. Výška tohto príspevku tak bude vždy obmedzená jej primeranosťou, čo znamená, že výživné bude slúžiť na pokrytie časti niektorých opodstatnených výdavkov na domácnosť o osobu. Výživné tak nemá slúžiť na udržovanie životnej úrovne tohto rozvedeného manžela. Na výšku výživného majú vplyv aj dôvody, pre ktoré bolo manželstvo rozvedené. Základnou zákonnou podmienkou priznania tohto nároku je, že rozvedený manžel, ktorý o príspevok žiada, nie je schopný sa sám živiť a teda je výživou odkázaný na rozvedeného manžela. Pri posudzovaní schopnosti sa samostatne živiť súd posudzuje subjektívne aj objektívne schopnosti a možnosti rozvedeného manžela na trhu práce, t.j. či je schopný pracovať, nestačí len skutočnosť, že je napr. nezamestnaný. Rozvedený manžel sa môže domáhať na súde určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela, ak spĺňa uvedené zákonné podmienky. Trvanie tejto vyživovacej povinnosti je časovo obmedzené na dobu najdlhšie piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Túto dobu je možné po jej uplynutí na návrh predĺžiť v ďalšom súdnom konaní, avšak jedine ak ide o rozvedeného manžela, ktorý nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom, alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú starostlivosť. Právo na príspevok zanikne, ak rozvedený manžel uzavrie nové manželstvo.

V prípade oboch vyššie uvedených vyživovacích povinností súd rozhoduje len na základe podaného návrhu na súde a prípadné výživné určuje najskôr odo dňa tohto podania na súde. Nie je možné riešiť tieto dva nároky v jednom súdnom konaní, pretože ide o samostatné nároky. Keďže však ide o podobné súdne konania, v ďalšom texte sa im budeme venovať spoločne.